Duchovia miestami ani nie takých dávnych popravísk a mučiarní z Knoxvillu v Tennessee sa do dejín brutálneho death metalu nezmazateľne a významne zapísali v rokoch 1998 – 2008 a potom sa odmlčali. Veruže mi bolo smutno. Našťastie po siedmich rokoch začali znovu javiť známky života. Okolo hlavného popravčieho Jamieho Baileyho sa vystriedalo niekoľko ľudí, situáciu skomplikovalo aj to, že s bubeníkom z Holandska sa dá hrať len dovtedy, kým mikroskopický kentus neodstaví cestovanie a treba mať radšej celý ansámbel z domova, ale od 31. augusta je na svete nové EP a konštatujem, že „je to tam!“ a má to jedinú chybu – je toho zatiaľ málo.

BRODEQUIN do obalu, na ktorom je Dürerov drevorez Desaťtisíc mučeníkov, zabalili len dve skladby, „VII Nails“ a „Tenaillment“, dokopy majú päť minút a nejaké drobné a vznikli v zostave Mike Bailey (gitary), Jamie Bailey (basgitara, vokál) a Brennan Shackleford (bicie). Sedemnásť rokov od posledného albumu „Methods Of Execution“ pokračujú vo svojom neľútostnom a neľudskom ponurom brutálnom death metale s atmosférou neodvratného a krutého konca, sú zhudobneným obrazom surovej popravy, kde nie je miesto pre emócie, s výnimkou desu v očiach odsúdenca, ktorému v hlave búši krv v rytme bicích na nahrávke a so svetom sa lúči prerývaným revom ako výrazom bolesti a utrpenia.

BRODEQUIN nerobia ani ten najmenší krok v ústrety poslucháčovi zvyknutému na svoj produkčne „pekný“ a technicky vyčačkaný kov smrti súčasnosti. Naďalej sú o bezohľadnom priamočiarom náklepe, nad ktorým gitara maľuje zhubné a dramatické riffy a basa dodáva hutnosť balvana drviaceho chrbát a hrudník salemského „bosoráka“. Hlboký vokál raz hrozivo ťahavým, inokedy dôrazne deklamujúcim tónom prináša príbehy z reálneho sveta ľudského talentu na vymýšľanie krvavého i perverzne rafinovaného zúčtovania s odsúdencami. V pomalších pasážach nenájdete útechu, nie, tam činely dokresľujú moment, kedy puknutý zvon odprevádza nešťastníka na nejaký desom opradený pahorok za hradbami a predmestiami. Nikto nehrá ako oni, hoci niekoľko kapiel vie „hudobne kresliť“ podobne desivo. Je tu všetko, kvôli čomu slabšie kusy BDM – a BRODEQUIN zvlášť – zle znášajú. A to je dobre, hoci treba pripustiť, že na novom EP je zvuk predsa len o čosi „ľudskejší“ a vokál „zrozumiteľnejší“. Stále je to najvyššia úroveň deathmetalového extrémizmu a ak týmto dvom skladbám pribudne zo desať ďalších, tuším, kto pravdepodobne pre mňa nahrá deathmetalový album príslušného roku.